NEBOJÍM SA BOJOVAŤ ZA SLOBODU, KEĎ MA TO NIČ NESTOJÍ

              Karel Satoria vo svojej knihe Povoláním člověk píše: „Pred novembrom 1989 som bol niekoľkými ľuďmi tak trochu považovaný za „bojovníka za slobodu“. Možno aj preto, lebo som sa v Prahe na Václavskom námestí celkom pravidelne zúčastňoval povestných zhromaždení. Niekedy sa nás tam zišlo pár stoviek, neskôr asi tisíc ľudí. Nikdy to zhromaždenie netrvalo dlho. Zaspievala sa hymna – vtedy ešte celá (teda aj slovenská), niekto niečo predniesol, dali sme najavo režimu, že chceme slobodu, zakričali sme „pusťte Havla“ a potom šli alebo utekali domov – to záviselo od kroku, ktorý zvolili tí so psami a pendrekmi.
            Tieto zhromaždenia sa navzájom podobali ako vajce vajcu. Je to zvláštne, ale najlepšie sa človeku z plných pľúc skandovalo a dovolávalo ľudských práv vtedy, keď bol uprostred „hŕstky narušiteľov verejného poriadku“ – ako túto skupinku nazývali vtedajšie médiá.
            Raz som sa ale oneskoril. Neostávalo mi iné ako zaujať miesto na pokraji protestujúceho davu. Teda čo by pendrekom dohodil od strážcov socializmu, v blízkosti eštebákov, ktorí mi doslova dýchali na krk.
            Mne sa naskytla výnimočná príležitosť prejaviť sa ako „ja“ a nie ako zástupom krytý a viac menej anonymný hlas z davu. Niežeby som tú šancu vyjadriť svoju túžbu po slobode úplne prešustroval, ale je pravda, že som sa vtedy neprejavil ako obvykle – teda z plného hrdla.“
            Aký odvážny dokáže byť človek, ak ho to veľa nestojí...

(Karel Satoria, Povoláním člověk, str. 60)